¹Hovorím pravdu v Kristovi, neklamem a dosvedčuje mi to moje svedomie v Duchu Svätom,

²že mám veľký žiaľ a neprestajnú bolesť v srdci.

³Želal by som si totiž byť sám prekliaty a odlúčený od Krista pre mojich bratov, mojich príbuzných podľa tela.

⁴Sú to Izraeliti, im patrí synovstvo aj sláva, aj zmluvy, im bol daný zákon aj bohoslužba, aj prisľúbenia.

⁵Ich sú otcovia a z nich pochádza podľa tela Kristus, ktorý je nad všetkými, Boh požehnaný na veky. Amen.

⁶To však neznamená, že Božie slovo stratilo účinnosť. Veď nie všetci, ktorí sú z Izraela, sú Izrael.

⁷Ani deťmi nie sú všetci len preto, že sú potomstvom Abraháma, ale: Podľa Izáka sa bude volať tvoje potomstvo.

⁸To znamená, že Božími deťmi nie sú deti tela, ale za potomstvo sa pokladajú deti prisľúbenia.

⁹Lebo toto je slovo prisľúbenia: O tomto čase prídem a Sára bude mať syna.

¹⁰Tak to bolo nielen pri nej, ale aj pri Rebeke, ktorá počala od jedného muža, od nášho otca Izáka.

¹¹Ale keď sa deti ešte ani nenarodili a neurobili nič dobré, ani zlé, — aby zostalo v platnosti Božie vyvolenie, o ktorom bolo vopred rozhodnuté,

¹²ktoré nezávisí od skutkov, ale od vôle toho, kto povoláva, — bolo je povedané: Starší bude slúžiť mladšiemu,

¹³ako je napísané: Jákoba som miloval, ale Ezava som nenávidel. prekl.: ktorý je Boh nad všetkými, požehnaný na veky. Amen. prekl.: väčší bude slúžiť menšiemu.

¹⁴Čo teda povieme? Či nie je u Boha nespravodlivosť? Určite nie.

¹⁵Lebo Mojžišovi hovorí: Zmilujem sa, nad kým sa zmilúvam, a zľutujem sa, nad kým sa zľutúvam.

¹⁶A tak teda nezáleží na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva.

¹⁷Lebo Písmo hovorí faraónovi: Nato som ťa povolal do života, aby som na tebe ukázal svoju moc a aby sa moje meno rozhlasovalo po celej zemi.

¹⁸A tak sa teda zmilúva, nad kým chce, a zatvrdzuje, koho chce.

¹⁹Povieš mi azda: Tak prečo ešte karhá? Veď kto sa môže vzoprieť jeho vôli?

²⁰Ó, človek, ktože si ty, že odvrávaš Bohu? Či vari povie výtvor tvorcovi: Prečo si ma takto urobil?

²¹Alebo či hrnčiar nemá moc nad hlinou, aby z tej istej hmoty urobil jednu nádobu na vznešený účel, druhú na podradný?

²²A čo potom, ak Boh, ktorý chce ukázať svoj hnev a prejaviť svoju moc, znášal s veľkou trpezlivosťou nádoby hnevu pripravené na záhubu,

²³aby dal poznať bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, ktoré pripravil na slávu —

²⁴na nás, ktorých povolal nielen zo Židov, ale aj z pohanov.

²⁵Tak hovorí aj u Ozeáša: Svojím ľudom budem volať tých, čo neboli mojím ľudom, a ako milovanú tú, čo nebola milovaná.

²⁶A stane sa, že tam, kde sa im hovorilo: Vy nie ste môj ľud, volať synmi živého Boha.

²⁷A Izaiáš volá nad Izraelom: Aj keby synov Izraela bolo toľko, koľko je morského piesku, zachránený bude zvyšok.

²⁸Lebo Pán bude konať na zemi tak, že úplne a rýchlo uskutoční svoje slovo.

²⁹Tak predpovedal aj Izaiáš: Keby nám Pán zástupov nebol nechal potomstvo, boli by sme ako Sodoma a podobali by sme sa Gomore.

³⁰Čo teda povieme? Pohania, ktorí sa neusilovali o spravodlivosť, dosiahli spravodlivosť, no spravodlivosť z viery;

³¹ale Izrael, ktorý sa usiloval o zákon spravodlivosti, nedospel k zákonu.

³²Prečo? Pretože nevychádzal z viery, ale akoby zo skutkov. Potkli sa o kameň pohoršenia,

³³ako je napísané: Hľa, kladiem na Sione skalu úrazu a kameň pohoršenia, ale kto verí v neho, nebude zahanbený.