¹Utekajte, Benjamínci, sprostred Jeruzalema! V Tekóe zatrúbte na roh, nad Bét Keremom zdvihnite znamenie na poplach, lebo od severu hrozí nešťastie a veľká skaza.

²Krásnu a rozmaznanú sionskú dcéru zničím.

³Prídu k nej pastieri so svojimi stádami, postavia okolo nej stany a každý vypasie svoje okolie.

⁴Chystajte sa na boj proti nej! Povstaňte, vytiahnime na poludnie! Beda nám, lebo deň sa skláňa a večerné tiene sa predlžujú.

⁵Povstaňte, tiahnime v noci a spustošme jej paláce!

⁶Veď takto hovorí Hospodin zástupov: Vyrubujte stromy a stavajte proti Jeruzalemu val. Je to mesto, ktoré si zaslúži potrestanie, veď je v ňom samé násilie.

⁷Ako zo studne vyviera voda, tak z neho vyviera zloba. Ozýva sa v ňom násilie a útlak, pred sebou mám stále chorobu a ranu.

⁸Prijmi napomenutie, Jeruzalem, aby sa moja duša nevzdialila od teba, aby som z teba neurobil púšť, neobývanú krajinu.

⁹Toto hovorí Hospodin zástupov: Ako dôkladne sa paberkuje vo vinohrade, tak sa stane so zvyškom Izraela. Prilož si ruku ako vinohradník na jeho výhonky.

¹⁰Komu mám hovoriť a koho varovať, čo by ma počúval? Ucho majú neobrezané, nemôžu vnímať. Slovo Hospodina majú na posmech, nemajú v ňom záľubu.

¹¹Naplnený som hnevom Hospodina, nevládzem ho viac držať. Vylejem ho na dieťa na ulici a na hlúčok zhromaždených mladíkov. Aj muža chytia so ženou, starca s tým, čo doplnil vek.

¹²Ich domy si poberú iní, aj polia a ženy, lebo vystriem ruku proti obyvateľom krajiny — znie výrok Hospodina.

¹³Veď všetci, od najmenšieho až po najväčšieho, sú veľkí ziskuchtivci, od proroka až po kňaza, všetci podvádzajú.

¹⁴Ranu môjho ľudu liečia ľahkovážne. Hovoria: Pokoj, pokoj. Pokoja však niet.

¹⁵Budú zahanbení, lebo sa dopúšťajú ohavnosti, vôbec sa totiž nehanbia, ani červenať sa nevedia. Preto padnú s tými, čo musia padnúť, padnú, až ich navštívim — znie výrok Hospodina.

¹⁶Takto hovorí Hospodin: Zastavte sa na cestách, pozerajte a skúmajte dávne chodníky. Kde je dobrá cesta, po nej choďte a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Odpovedali však: Nepôjdeme!

¹⁷Postavil som nad vami strážcov: Načúvajte hlasu trúby! Odpovedali však: Nebudeme načúvať!

¹⁸Preto čujte národy a poznaj, pospolitosť, čo sa s nimi stane.

¹⁹Počuj, zem! Pozri, ja privediem na tento ľud pohromu ako ovocie ich zámerov. Veď moje slová neposlúchali a mojím zákonom opovrhli.

²⁰Načo mi je kadidlo zo Sáby a voňavá trstina z ďalekej krajiny. Vo vašich spaľovaných obetách nemám záľubu, ani vaše obety s hostinou nemám rád.

²¹Preto takto hovorí Hospodin: Staviam tomuto ľudu prekážky a potknú sa o ne; zahynú otcovia spolu so synmi i susedia spolu zahynú.

²²Takto hovorí Hospodin: Pozri, zo severnej krajiny prichádza ľud, od končín zeme dvíha sa veľký národ.

²³Berú luk a oštep, sú ukrutní a neľútostní, ich hlas hučí ako more, cválajú na koňoch vystrojení ako muž do boja proti tebe sionská dcéra.

²⁴Počuli sme o ňom chýr, ruky nám ochabli, úzkosť sa nás zmocnila i bolesť ako rodičku.

²⁵Nechoďte von na pole ani po ceste nekráčajte, lebo meč nepriateľa a hrôza je naokolo.

²⁶Dcéra môjho ľudu, odej sa do vrecoviny, váľaj sa v popole, smúť ako za jedináčikom, trpko nariekaj: Náhle prišiel proti nám ničiteľ!

²⁷Ustanovil som ťa, aby si skúšal a skúmal môj ľud, aby si spoznal a preskúšal ich cesty.

²⁸Všetci sú vzdorovití vzbúrenci, chodia a ohovárajú, sú ako bronz a železo, všetci sú skazení.

²⁹Mech fučí, z ohňa vypadáva olovo, tavič nadarmo taví, zločinci sa nedajú oddeliť.

³⁰Nazývajú ich odhodeným striebrom, pretože Hospodin ich odhodil.