¹Pošlite baránka vládcovi krajiny zo Sely cez púšť k vrchu dcéry Siona.

²Ako vyplašené vtáča, vyhnané z hniezda, budú dcéry Moábu pri brodoch Arnóna.

³Poraď, urob rozhodnutie; premeň na noc svoj tieň na pravé poludnie, skry utečencov a neprezrádzaj vyhnancov!

⁴Nech u teba bývajú utečenci z Moábu, buď im útočiskom pred ničiteľom! Veď zmizol násilník, skončilo sa ničenie, zahynul utláčateľ krajiny!

⁵V Dávidovom stánku bude milosrdenstvom upevnený trón a bude na ňom verne sedieť sudca, ktorý hľadá právo a usiluje sa o spravodlivosť.

⁶Počuli sme o pýche veľmi hrdého Moábu, o jeho nadutosti, pýche a prchkosti, jeho vystatovanie je nanič.

⁷Preto bude žialiť Moáb, pre Moáb budú žialiť všetci. Za hroznovými koláčmi Kír Charesetu vzlykajú porazení.

⁸Vyschli úbočia Chešbónu, vinič Sibmy, vládcovia národov pošliapali jeho ratolesti, ktoré siahali až k Jázeru, blúdili v púšti, jeho výhonky sa rozvetvovali, prekročili more.

⁹Preto budem plakať, ako plače Jázer, nad vinicou Sibmy, polievam ťa slzami, Chešbón a Eleále, lebo jasot pri tvojich oberačkách a pri žatve utíchol.

¹⁰Z ovocných sadov zmizla radosť a plesanie, vo viniciach nejasajú ani nevýskajú. Niet nikoho, kto by šliapaním lisoval hrozno, jasot ustal.

¹¹Preto sa moje vnútro rozochvelo pre Moáb ako harfa, moje útroby pre Kír Cheres.

¹²Aj keď Moáb vynaloží námahu, ukáže sa na výšinách a vojde modliť sa do svojej svätyne, nič mu to nepomôže.

¹³Toto je slovo, ktoré kedysi Hospodin vyslovil nad Moábom.

¹⁴Teraz však povedal Hospodin takto: Za tri roky, ako sa rátajú roky nádenníka, bude znevážená sláva Moábu napriek jeho veľkému množstvu. Tých, čo prežijú, bude veľmi málo a budú slabí.