¹Jób pokračoval vo svojich výrokoch takto:

²Kiežby mi bolo ako v dávnych mesiacoch, ako v dňoch, keď bdel nado mnou Boh,

³keď nad mojou hlavou žiarila jeho svieca a ja som pri jeho svetle kráčal temnotou,

⁴ako v dňoch mojej mladosti, keď bola Božia priazeň nad mojím stanom,

⁵keď bol ešte so mnou Všemohúci a moje deti okolo mňa,

⁶keď sa moje kroky kúpali v smotane, ba aj moja skala vydávala prúdy oleja.

⁷Keď som prechádzal mestskou bránou a keď som na námestí zaujímal svoj stolec,

⁸mladíci, hneď ako ma zbadali, skryli sa, starci vstali a ostali stáť.

⁹Kniežatá sa zdržiavali slov a ústa si zakryli dlaňou.

¹⁰Vládcom zlyhával hlas a jazyk sa im lepil na podnebie.

¹¹Ucho, ktoré ma počulo, mi blahorečilo a oko, ktoré ma videlo, mi prisviedčalo,

¹²pretože som zachraňoval úbožiaka volajúceho o pomoc aj sirotu, aj toho, kto nemal nijakého pomocníka.

¹³Zostupovalo na mňa požehnanie hynúcich a srdce vdovy som dokázal rozjasať.

¹⁴Zaodieval som sa spravodlivosťou a ona zaodievala mňa, môj súd bol pre mňa ako plášť s turbanom.

¹⁵Očami som bol pre slepého a nohami pre chromého,

¹⁶pre chudobných som bol otcom a spor toho, koho som nepoznal som preskúmal.

¹⁷Tesáky nešľachetného som vylamoval, zo zubov som mu vytrhával korisť.

¹⁸Povedal som si: skonám spolu so svojím hniezdom a rozmnožím svoje dni ako fénix.

¹⁹Môj koreň sa rozrastá pri vode a v mojich vetvách bude nocovať rosa.

²⁰Moja sláva je svieža a luk v mojej ruke vrhá šíp za šípom.

²¹Počúvali ma, čakali a pri mojej rade umĺkli.

²²Po mojej reči sa už neozvali, moje slovo padalo na nich ako rosa,

²³čakali na mňa ako na dážď a naširoko otvárali ústa ako pre jarnú spŕšku.

²⁴Usmial som sa na nich, keď nemali dôveru. Svetlo mojej tváre neodmietli.

²⁵Cestu som im určoval a stal som sa im vodcom. Sedel som ako kráľ medzi šíkmi, ako ten, kto potešuje zronených.