1Nato Jób odpovedal takto:
2Dokedy mi budete trápiť dušu a trýzniť ma slovami?
3Už je to desiaty raz, čo ste ma znevážili, nehanbíte sa a ubližujete mi.
4Aj keby som naozaj bol zblúdil, je to moja vec.
5Ak sa naozaj nado mňa povyšujete a zdôvodňujete moju potupu,
6vedzte teda, že to Boh ma poškodil a zamotal do svojej siete.
7Veď keď kričím: Pomoc!, nedostávam odpoveď, dovolávam sa pomoci, ale spravodlivosti sa nedovolám.
8Cestu mi zarúbal, takže neprejdem a chodníky mi zahalil tmou.
9Česť mi vyzliekol a sňal mi korunu z hlavy.
10Na všetkých stranách ma rúca, takže odchádzam, moju nádej vytrhol ako strom.
11Jeho hnev vzbĺkol proti mne, pokladá ma za svojho nepriateľa.
12Jeho oddiely prichádzajú naraz, navŕšili si ku mne cestu a utáborili sa okolo mňa.
13Bratov odo mňa vzdialil a moji známi sa mi celkom odcudzili.
14Príbuzní sa ma zriekli a dôverní priatelia na mňa zabudli.
15Hostia v mojom dome a moje slúžky ma pokladajú za cudzieho, pre nich som iba cudzozemcom.
16Volám na svojho otroka, ten mi však neodpovedá, vlastnými ústami sa ho doprosujem.
17Môj dych je odporný aj vlastnej žene a hnusím sa vlastným súrodencom.
18Dokonca aj deti mnou pohŕdajú, len čo vstanem, už mi odvrávajú.
19Protivím sa všetkým svojim dôverníkom, tí, ktorých som miloval, sa obrátili proti mne.
20Koža a mäso sa mi lepia na kosti, len o vlások som unikol smrti.
21Vy, priatelia moji, zľutujte, zľutujte sa nado mnou! Veď ma zasiahla Božia ruka!
22Prečo ma tak ako Boh prenasledujete? Veď z môjho tela sa nenasýtite!
23Kiežby sa moje slová zapisovali, kiežby sa dostali do knihy,
24železným rydlom a olovom naveky boli vyryté do kameňa!
25Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad prachom!
26Aj potom, keď moja koža bude takto zodratá, zo svojho tela uvidím Boha,
27svojimi očami ho pri sebe uvidím — nie niekto cudzí. Moje vnútro už hynie túžbou.
28Lebo potom poviete: Prečo by sme ho mali prenasledovať? Keďže je však koreň veci vo mne,
29vy sa bojte meča! Hnev je totiž mečom na neprávosti, aby ste spoznali, že jestvuje súd!