¹Nato Jób odpovedal takto:

²Veľa takého som už počul, všetci ste len takí sužujúci tešitelia.

³Či už bude koniec rečiam do vetra, alebo čo ťa dráždi, že sa ozývaš?

⁴Aj ja by som vedel hovoriť ako vy, keby ste boli na mojom mieste, hromadiť slová proti vám a pokyvovať nad vami hlavou.

⁵Posilňoval by som vás ústami a už pohyb mojich perí by vám uľavil.

⁶Ak prehovorím, moja bolesť nepoľaví, ak prestanem, čoho sa tým zbavím?

⁷Veď práve teraz ma celkom vyčerpal. Vyhubil si celé moje spoločenstvo.

⁸Schmatol si ma, stal si sa svedkom, ktorý sa postavil proti mne, moja bieda na mňa žaluje.

⁹Jeho hnev ma roztrhal, nenávidel ma a škrípal na mňa zubami. Môj nepriateľ zaostruje na mňa oči.

¹⁰Naširoko roztvorili proti mne ústa, hanebne ma vyfackali, všetci do jedného sa proti mne spolčujú.

¹¹Boh ma vydáva napospas zločincovi, do rúk bezbožníkov ma odovzdáva.

¹²Bol som v bezpečí, ale mnou zatriasol, chytil ma za šiju a roztrieskal, postavil si ma ako terč,

¹³obkľučujú ma jeho lukostrelci, krája moje obličky a nemá zľutovanie, na zem vylieva moju žlč.

¹⁴Zasadzuje mi úder za úderom, rúti sa proti mne ako bohatier.

¹⁵Na kožu som si ušil vrecovinu, svoj roh som zaboril do prachu.

¹⁶Tvár mi sčervenela od plaču a na viečkach mám tieň smrti,

¹⁷hoci v mojich dlaniach niet násilia a moja modlitba je čistá.

¹⁸Zem, neprikry moju krv, nech pre môj nárek niet úkrytu.

¹⁹Veď aj teraz — môj svedok je v nebesiach, ten, čo sa za mňa prihovára, je na výsostiach.

²⁰Priatelia sa mi vysmievajú, ale moje oko roní slzy pred Bohom,

²¹aby rozhodol medzi mužom a Bohom, medzi človekom a jeho blížnymi.

²²Veď prejde len niekoľko rokov a vydám sa na cestu, z ktorej sa nevrátim.