¹Preto nechajme teraz začiatky učenia o Kristovi a venujme sa tomu, čo vedie k dokonalosti. Neklaďme znova základy pokánia z mŕtvych skutkov a viery v Boha,

²z učenia o krstoch, vkladaní rúk, zmŕtvychvstaní a o večnom súde.

³A to aj urobíme, ak to Boh dovolí.

⁴Veď s tými, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, a s tými, čo majú účasť na Duchu Svätom

⁵a okúsili dobré Božie slovo i moc budúceho veku

⁶a potom odpadli, nie je možné znova začínať a viesť ich k pokániu, pretože nanovo križujú Božieho Syna a vystavujú ho posmechu.

⁷Aj zem, keď vsakuje dážď, čo na ňu často padá, a rodí rastliny užitočné pre tých, čo ju obrábajú, má účasť na požehnaní Boha.

⁸Ak však rodí tŕnie a bodľačie, je bezcenná a blízka prekliatiu a nakoniec býva vypálená.

⁹Milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení, že vy ste na tom lepšie a máte bližšie k spáse.

¹⁰Veď Boh nie je nespravodlivý, žeby zabudol na vaše dielo a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali a ešte posluhujete svätým.

¹¹Túžime však, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca,

¹²aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo sú pre vieru a trpezlivosť dedičmi prisľúbení.

¹³Keď Boh dával Abrahámovi prisľúbenie a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého

¹⁴slovami: Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím.

¹⁵A tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol splnenie prisľúbenia.

¹⁶Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého sporu medzi nimi.

¹⁷A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivo dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou,

¹⁸aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočisko v tom, že sa budeme verne pridŕžať ponúkanej nádeje.

¹⁹Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá siaha až dovnútra, za oponu,

²⁰kde za nás vošiel Ježiš ako predchodca, keď sa stal veľkňazom naveky na spôsob Melchisedeka.