¹Tak som sa totiž sám v sebe rozhodol, že k vám neprídem, aby som vás zarmútil.

²Veď ak ja zarmútim vás, kto potom poteší mňa, ak nie ten, koho som zarmútil?

³A toto som vám napísal, aby ma, keď prídem, nezarmútili tí, ktorí by ma mali potešiť. Spolieham sa na vás všetkých, že moja radosť bude radosťou vás všetkých.

⁴Písal som vám totiž v hlbokom súžení a úzkosti srdca i s mnohými slzami nie preto, aby ste boli zarmútení, ale aby ste spoznali nesmiernu lásku, ktorú k vám prechovávam.

⁵Ak teda niekto spôsobil zármutok, nezarmútil mňa, ale aspoň sčasti — nechcem zveličovať — zarmútil aj vás všetkých.

⁶Takému stačí trest, ktorého sa mu dostalo od väčšiny.

⁷Preto mu radšej odpustite a potešte ho, aby ho nezachvátil priveľký zármutok.

⁸A preto vás prosím, aby ste mu preukázali lásku.

⁹Veď preto som to napísal, aby som poznal, ako sa osvedčíte a či ste vo všetkom poslušní.

¹⁰Komu vy niečo odpustíte, tomu odpustím aj ja. Keď som ja niečo odpustil — ak som mal čo odpúšťať — robím to pred tvárou Krista pre vás,

¹¹aby nás neoklamal satan, veď jeho zámery poznáme.

¹²Keď som prišiel do Troady hlásať Kristovo evanjelium, hoci sa mi v Pánovi otvárali dvere,

¹³môj duch nemal pokoj, lebo som tam nenašiel svojho brata Títa. Preto som sa s nimi rozlúčil a odišiel som do Macedónska.

¹⁴Ale vďaka Bohu, ktorý nám v Kristovi vždy dáva víťaziť a na každom mieste skrze nás zjavuje vôňu svojho poznania.

¹⁵Lebo sme Kristovou vôňou, príjemnou Bohu uprostred tých, čo získavajú spásu aj medzi tými, čo hynú;

¹⁶jedným vôňou smrti na smrť, druhým vôňou života na život. Ale kto je na to súci?

¹⁷Lebo my nie sme ako tí, čo kupčia s Božím slovom, ale hovoríme úprimne, ako z Boha pred Bohom v Kristovi.