¹Ach, ako sčernelo zlato, ako sa zmenil rýdzi kov! Posvätné kamene sú rozhádzané po všetkých nárožiach ulíc. (bét)

²Vzácni synovia Siona, hodní rýdzeho zlata, a považovaní za hlinené nádoby, za dielo hrnčiarových rúk! (gimel)

³Aj šakaly dávajú prsia, nadájajú svoje mladé, ale dcéra môjho ľudu je krutá ako pštrosy na púšti. (dálet)

⁴Dojčaťu sa od smädu lepil jazyk na podnebie. Deti pýtali chlieb, ale nebolo toho, kto by im ho lámal. (hé)

⁵Tí, čo jedávali lahôdky, hynú na uliciach. Tí, čo boli vychovaní v purpure, ocitli sa v hnoji. (váv)

⁶Vina dcéry môjho ľudu bola väčšia ako hriech Sodomy, čo bola v okamžiku rozvrátená, hoci sa jej ruky nedotkli. (zajin)

⁷Jej zasvätení boli čistejší než sneh, belší ako mlieko. Telo mali červenšie než koraly, žily ako zafír. (chét)

⁸Ich výzor však stemnel väčšmi ako čerň, na ulici ich nemožno spoznať. Koža na tele im zvráskavela, vysušila sa ako drevo. (tét)

⁹Lepšie na tom boli tí, ktorých skolil meč, ako tí, ktorých skolil hlad, tí, ktorí vykrvácali prebodnutí, ako tí, čo zomreli na neúrodu poľa. (jód)

¹⁰Pri skaze dcéry môjho ľudu ruky jemnocitných žien uvarili vlastné deti, poslúžili im za pokrm. (kaf)

¹¹Hospodin vylial svoje rozhorčenie, svoj pálčivý hnev, roznietil na Sione oheň a ten pohltil jeho základy. (lámed)

¹²Králi zeme a všetci obyvatelia sveta neverili, že protivník a nepriateľ môže prejsť bránami Jeruzalema. (mém)

¹³Stalo sa to pre hriechy jeho prorokov, pre viny jeho kňazov, ktorí prelievali krv spravodlivých uprostred neho. (nún)

¹⁴Zaslepení blúdili ulicami, pošpinení krvou, takže sa nik nechcel dotknúť ich odevu. (sámek)

¹⁵Vyhnite sa, ste nečistí! Tak volali na nich. Vyhnite sa, vyhnite sa, nedotýkajte sa! Keď sa vzdialili a odtackali, hovorilo sa medzi národmi: Nebudú viac nikde vítaní! (ajin)

¹⁶Sám Hospodin ich rozdelil, viac na nich nevzhliadne. Kňazov si nikto nectil, starším nikto nepreukázal milosrdenstvo. (pé)

¹⁷Ešte sa naše oči unavovali očakávaním našej pomoci. Márne. Na našej stráži sme čakali na národ, ktorý nemohol pomôcť. (cádé)

¹⁸Číhali na naše kroky, nemohli sme chodiť po našich uliciach. Priblížil sa náš koniec, naplnili sa naše dni, určite nastal náš koniec. (kóf)

¹⁹Naši prenasledovatelia boli rýchlejší než nebeské orly, naháňali nás po horách, striehli na nás v púšti. (réš)

²⁰Duch nášho života, Hospodinov pomazaný, bol chytený do ich jám. O ňom sme hovorili: V jeho tôni budeme žiť medzi národmi. (šín)

²¹Len sa teš a raduj, dcéra Edóm, čo bývaš v krajine Úc! Aj po teba príde kalich, opojíš sa a obnažíš. (táv)

²²Dcéra Sion, odpykaná je tvoja vina, Boh ťa už viac neodvedie do zajatia. Potrestá tvoju vinu, dcéra Edóm, odhalí tvoje hriechy.