¹V tom čase — znie výrok Hospodina — vyberú kosti judských kráľov, kosti kniežat, kosti kňazov, kosti prorokov, kosti obyvateľov Jeruzalema z ich hrobov

²a rozložia ich pred slnkom, mesiacom a všetkými nebeskými vojmi, ktoré milovali, ktorým slúžili, s ktorými chodili, ktorých sa vypytovali a ktorým sa klaňali. Nepozbierajú ich, ani nepochovajú, poslúžia ako hnoj na pole.

³Milšia bude smrť ako život všetkým zvyškom, ktoré zostanú z tohto zločinného rodu, na každom mieste, kam ich vyženiem — znie výrok Hospodina zástupov.

⁴Povieš im: Takto hovorí Hospodin: Ak niekto padne, či nevstane? Ak sa niekto odvráti, či sa nevráti späť?

⁵Prečo sa tento ľud, odpadnutý Jeruzalem, sústavne odvracia? Pridržiavajú sa klamstva a zdráhajú sa obrátiť.

⁶Načúval som a počul som: Nehovoria pravdu, nikto neľutuje svoj zločin, aby povedal: Čo som to urobil? Každý beží ďalej ako kôň, ktorý sa ženie do boja.

⁷Aj bocian pod nebom pozná svoj čas; hrdlička, lastovička a žeriav dodržiavajú čas svojho príchodu, ale môj ľud nepozná Hospodinov právny poriadok.

⁸Ako môžete povedať: Múdri sme a zákon Hospodina máme? Lenže na lož ho mení lživé rydlo pisárov.

⁹Mudrci budú zahanbení, predesení a chytia ich. Opovrhli slovom Hospodina, akú múdrosť to majú?

¹⁰Preto ich ženy vydám iným, ich polia dobyvateľom, veď od najmenšieho až po najväčšieho všetci sú veľkí ziskuchtivci, od proroka až po kňaza všetci podvádzajú.

¹¹Ranu dcéry môjho ľudu liečia ľahkovážne. Hovoria: Pokoj, pokoj. Pokoja však niet.

¹²Budú zahanbení, lebo sa dopúšťajú ohavnosti, vôbec sa totiž nehanbia, ani červenať sa nevedia. Preto padnú s tými, čo musia padnúť, padnú, až ich navštívim — znie výrok Hospodina.

¹³Chcem oberať ich úrodu — znie výrok Hospodina — niet však hrozna na viniči, ani fíg na figovníku, ešte mu aj lístie uvädlo. Vydám ich tým, ktorí tadiaľ prechádzajú.

¹⁴Prečo sedíme? Zhromaždime sa, poďme do opevnených miest, aby sme tam zahynuli! Veď Hospodin, náš Boh, nás zničí a napojí nás jedovatou vodou, lebo sme sa prehrešili proti Hospodinovi.

¹⁵Čakáme na pokoj — dobra však niet, na čas uzdravenia — je tu však zdesenie.

¹⁶Od Dánu počuť fŕkanie koní, erdžanie jeho mocných tátošov otriasa celou zemou. Prídu a vyžerú celú krajinu, to, čoho je plná, mesto i jeho obyvateľov.

¹⁷Pošlem proti vám hadov, vretenice, na ktoré neúčinkuje zaklínanie, a budú vás štípať — znie výrok Hospodina.

¹⁸Zmocňuje sa ma neliečiteľný žiaľ, moje srdce je choré.

¹⁹Dcéra môjho ľudu volá o pomoc z ďalekej krajiny: Či nie je Hospodin na Sione? Či nie je na ňom jeho Kráľ? Prečo ma len popudzovali svojimi modlami a cudzími ničomnosťami?

²⁰Prešla žatva, pominulo leto, ale my nie sme zachránení!

²¹Pre rany dcéry môjho ľudu som zronený, smútim, hrôza sa ma zmocňuje.

²²Či niet balzamu v Gileáde? Niet tam azda lekára? Prečo sa už nezacelí rana dcéry môjho ľudu?

²³Kiežby som mal hlavu plnú vody a moje oči boli prameňom sĺz, aby som mohol oplakávať vo dne i v noci pobitých dcéry môjho ľudu.