¹Potom sa Jób ozval a zlorečil dňu svojho narodenia,

²keď povedal toto:

³Nech zhynie deň, keď som sa narodil, a tá noc, čo povedala: chlapec sa počal.

⁴Nech stemnie ten deň, nech sa oň nezaujíma Boh zhora, nech naň nezasvieti ani lúč svetla.

⁵Nech si ho kúpi tma, nech na ňom spočinie tieň smrti a nech sa ho cez deň zmocnia chmáry.

⁶Tú noc nech schytia temnoty, nech sa neraduje medzi dňami roka a nech sa nezaráta do počtu mesiacov.

⁷Nech je tá noc neplodná, nech v nej nezaznie nijaký jasot,

⁸nech ju preklínajú tí, čo zlorečia dňu, čo sú schopní zobudiť leviatana. Bájny morský netvor ( porov.0,25), ktorý mal pohltiť slnko a tým uvrhnúť svet do temnoty chaosu.

⁹Nech sa stemnejú jej večerné hviezdy a nech márne čaká na svetlo, lebo ho neuvidí ani keď ranná zora otvorí viečka,

¹⁰pretože mi neuzavrela brány materského lona a neskryla predo mnou trápenie.

¹¹Prečože som sa nenarodil mŕtvy, nezahynul som, len čo som vyšiel z lona matky?

¹²Prečo ma vzali na kolená a načo ma nadájali prsia?

¹³Veď teraz by som nerušene ležal, spal a odpočíval

¹⁴s pozemskými kráľmi a ich radcami, ktorí si stavajú hrobky,

¹⁵alebo s kniežatami, čo majú zlato a plnia si domy striebrom.

¹⁶Alebo — tak ako potratený a zakopaný plod, vôbec by som nebol, tak ako deti, čo nikdy nevideli svetlo.

¹⁷Tam bezbožníci prestávajú zúriť a odpočívajú vysilení.

¹⁸Všetkým väzňom tam dajú pokoj, nepočujú hlas dozorcu.

¹⁹Je tam malý aj veľký; a otrok je slobodný od svojich pánov.

²⁰Prečo zmorený dostáva svetlo a načo je život zatrpknutým v duši,

²¹čo čakajú na smrť, ktorá neprichádza? Hľadajú ju síce viac ako ukryté poklady,

²²čo sa radujú, ba plesajú, keď nájdu hrob.

²³Prečo dostáva svetlo muž, pred ktorým je skrytá vlastná cesta, a za ktorým ju Boh uzavrel?

²⁴Lebo mal by som jesť, ja však vzdychám a moje vzlyky sa valia ako voda.

²⁵Veď ma postihlo to, čoho som sa hrozil, a to, čoho som sa bál, prichádza na mňa.

²⁶Nemám pokoj, utíšenie ani oddych, ale prišlo zmätenie.