¹Nato Jób odpovedal takto:

²Aj dnes sú moje myšlienky trpké, ale svoje vzdychanie ovládam.

³Keby som len vedel, kde ho nájsť! Išiel by som až do jeho príbytku,

⁴predložil by som mu svoj spor a ústa by som mal plné dôkazov.

⁵Rád by som spoznal slová, ktorými odpovie, a pochopil, čo mi oznámi.

⁶Azda by sa z celej sily so mnou prel? Nie! Len by si ma všimol.

⁷Tam uňho môže priamy človek uvádzať dôvody. Tam by som navždy unikol svojmu sudcovi.

⁸Nuž, ale keď kráčam vpred, niet ho, keď idem späť, nenachádzam ho,

⁹keď koná naľavo, nevidím ho, keď zahne napravo, nespozorujem ho.

¹⁰Veď on dobre vie, kadiaľ chodím, keď ma preskúša, vyjdem ako zlato.

¹¹Jeho stopy sa držala moja noha, jeho cestou som šiel a neodbočil.

¹²Jeho príkaz neopúšťam, jeho slová si cením nad vlastné zásady.

¹³Drží sa jedného, kto ho presvedčí? Veď si robí, čo sa mu zachce.

¹⁴No on splní to, čo mi určil a na mysli má ešte veľa takýchto vecí.

¹⁵Preto sa jeho prítomnosti desím, len čo na to pomyslím, trasiem sa pred ním.

¹⁶To Boh moje srdce skormútil a Všemohúci mi nahnal hrôzu.

¹⁷Veď ma nenivočí tma ani vlastný výzor, ktorý pokrýva temnota.