1Jákob počul, ako sa Lábanovi synovia medzi sebou zhovárali: Jákob pobral všetko, čo patrilo nášmu otcovi. Celé bohatstvo získal z majetku nášho otca.
2Jákob na Lábanovej tvári postrehol, že už nie je voči nemu taký ako predtým.
3Vtedy Hospodin povedal Jákobovi: Vráť sa do krajiny svojich otcov, k svojmu príbuzenstvu. Ja budem s tebou.
4Potom dal Jákob zavolať Ráchel a Leu na pole, kde pásol stáda,
5a povedal im: Na tvári vášho otca pozorujem, že nie je voči mne taký ako predtým. Boh môjho otca bol však so mnou.
6Samy viete, že som sa zo všetkých síl usiloval slúžiť vášmu otcovi.
7Váš otec ma však oklamal a desaťkrát mi zamenil odmenu. Lenže Boh nedovolil, aby ma poškodil.
8Keď povedal: škvrnité budú tvojou odmenou, vtedy všetky ovce rodili strakaté jahňatá; keď však povedal: pruhované dostaneš za odmenu, všetky ovce rodili pruhované.
9Tak Boh odňal majetok vášmu otcovi a dal ho mne.
10Keď v stáde nastal čas ruje, pozdvihol som oči a vo sne som videl, že samce, čo skákali na samice, boli pruhované, škvrnité a strakaté.
11Boží anjel ma vo sne oslovil: Jákob! Ja som odpovedal: Tu som.
12On pokračoval: Rozhliadni sa a všimni si, že všetky samce, čo skáču na samice, sú pruhované, škvrnité a strakaté. Videl som totiž všetko, čo s tebou Lában robil.
13Ja som Boh z Bétela, kde si pomazal posvätný stĺp a zaviazal si sa sľubom. Teraz vstaň, odíď z tejto krajiny a vráť sa do krajiny svojho príbuzenstva.
14Ráchel a Lea mu vraveli: Máme my ešte podiel a dedičstvo v dome svojho otca?
15Či nenaložil s nami ako s cudzinkami? Veď nás predal a čo za nás utŕžil, premárnil.
16Všetko bohatstvo, ktoré Boh odňal nášmu otcovi, patrí nám a našim synom. Urob teda všetko tak, ako ti Boh prikázal.
17Vtedy Jákob vstal, posadil svojich synov i ženy na ťavy
18a odviedol so sebou všetky svoje stáda a všetok majetok, čo nadobudol v Paddan Arame, aby sa dostal k svojmu otcovi Izákovi do Kanaánu.
19Keď Lában odišiel strihať ovce, Ráchel ukradla svojmu otcovi domácich bôžikov.
20Jákob oklamal Aramejčana Lábana, lebo mu neoznámil, že chce utiecť.
21Potom utiekol so všetkým, čo mu patrilo. Keď prebrodil rieku Eufrat, zamieril k pohoriu Gileád.
22Na tretí deň oznámili Lábanovi, že Jákob ušiel.
23Vtedy vzal so sebou svojich bratov a prenasledoval ho sedem dní, až ho dostihol na pohorí Gileád.
24V noci prišiel Boh k Aramejčanovi Lábanovi a vo sne mu povedal: Daj pozor, a s Jákobom sa zhováraj len priateľsky!
25Lában dohonil Jákoba, ktorý si na vrchu práve rozkladal stan. Aj on sa so svojimi bratmi utáboril na pohorí Gileád.
26Lában vyčítal Jákobovi: Čo si to urobil? Oklamal si ma. Moje dcéry si odviedol ako vojnové zajatkyne.
27Prečo si odo mňa tajne utiekol a prečo si ma okradol? Bol by som ťa radostne vyprevadil so spevom, s bubnami, s citarami.
28Nedoprial si mi ani to, aby som mohol pobozkať svojich vnukov a dcéry. Nerozvážne si sa správal.
29Mám dosť sily urobiť vám zle, Boh vášho otca mi však včera povedal: Daj pozor a s Jákobom sa zhováraj len priateľsky!
30Keď si už raz odišiel, lebo si veľmi túžil po domove svojho otca, prečo si mi teda ukradol bôžikov?
31Jákob Lábanovi odpovedal: Bál som sa a myslel som si, že mi nasilu vezmeš dcéry.
32U koho však svojich bôžikov nájdeš, nech nezostane nažive! Pred našimi bratmi poprezeraj, čo mám, a svoje si vezmi. Jákob totiž nevedel, že ich ukradla Ráchel.
33Lában vošiel do Jákobovho stanu, potom do stanu Leinho i do stanu ich dvoch slúžok, no nič nenašiel. Vyšiel z Leinho stanu a vkročil do Ráchelinho stanu.
34Ráchel však domácich bôžikov vzala, skryla ich do ťavieho sedla a posadila sa naň. Keď poprezeral celý stan, nič nenašiel.
35Ráchel povedala otcovi: Nech sa nehnevá môj pán, že nemôžem vstať pred tebou. Prihodilo sa mi to, čo sa stáva ženám. Hľadal teda, ale bôžikov nenašiel.
36Vtedy sa Jákob rozhneval a Lábanovi vyčítal: Čím som sa previnil, čím som sa prehrešil, že si ma tak prenasledoval?
37Keď si prekutal všetky moje veci, čo si našiel z vecí svojho domu? Polož to tu pred mojich a tvojich bratov, nech rozhodnú medzi nami dvoma.
38Dvadsať rokov som bol u teba. Tvoje ovce a kozy nikdy nevyvrhli, nikdy som nejedol barany z tvojho stáda,
39ani som ti nikdy neukázal, čo roztrhala zver. Vždy som to nahradil. Či niečo skapalo v noci alebo vo dne, vždy si to odo mňa žiadal.
40Vo dne ma umárala horúčava, v noci zima a spánok mi mizol z očí.
41Takto som slúžil v tvojom dome dvadsať rokov; štrnásť za obe dcéry a šesť za svoje stáda, ale desaťkrát si mi zmenil odmenu.
42Keby nebol býval so mnou Boh môjho otca, Boh Abraháma a Postrach Izáka, určite by si ma bol prepustil naprázdno. Boh však vzhliadol na moje ponižovanie a námahu mojich rúk, preto ťa minulej noci napomenul.
43Nato Lában Jákobovi odpovedal: Tieto dcéry sú moje dcéry, títo synovia sú moji synovia a toto stádo je moje stádo; všetko, čo vidíš, je moje. Čo však môžem dnes urobiť pre svoje dcéry a pre ich synov, ktorých porodili?
44Poď teda, uzavrime spolu zmluvu a nech je Boh svedkom medzi mnou a tebou.
45Vtedy vzal Jákob kameň a postavil ho ako posvätný stĺp.
46Svojim bratom povedal: Prineste kamene! Nazbierali kamene, navŕšili hŕbu a na nej potom jedli.
47Lában ju nazval Jegar Sahadúta a Jákob ju nazval Gal-Éd.
48Nato Lában povedal: Táto hŕba bude dnes svedkom medzi mnou a tebou, preto sa volá Gal-Éd
49alebo Micpa, lebo Jákob povedal: Nech Hospodin stráži mňa i teba, keď budeme ďaleko od seba.
50Keby si zle zaobchádzal s mojimi dcérami alebo by si si pribral iné ženy okrem nich, aj keby nikto nebol pri nás, vedz, že Boh je svedkom medzi mnou a tebou.
51Lában ďalej povedal Jákobovi: Pozri, tu je hŕba a tu je posvätný stĺp, ktorý som postavil medzi mnou a tebou.
52Svedkom je táto hŕba, svedkom je aj tento posvätný stĺp, že ja neprekročím túto hŕbu, ty neprekročíš tento posvätný stĺp s úmyslom navzájom si škodiť.
53Nech je naším sudcom Boh Abraháma a boh Náchora, teda boh ich otca! Jákob potom prisahal na Boha, ktorý budil strach v jeho otcovi Izákovi.
54Potom Jákob priniesol obetu na vrchu a povolal svojich bratov na obetnú hostinu. Hodovali teda a prenocovali na tom vrchu.