¹Počujte slovo, ktoré hovorí Hospodin, Boh domu Izraela:

²Takto hovorí Hospodin: Nepriúčajte sa ceste národov a nebeských znamení sa neľakajte, lebo ich sa ľakajú národy.

³Veď modly národov sú márnosťou. Je to iba drevo, sekerou zoťaté v lese, dielo vytvorené rukou umelca.

⁴Zdobia ich striebrom a zlatom, upevňujú klincami a kladivami, aby sa neknísali.

⁵Sú ako strašiak na uhorkovom poli, nehovoria a musia ich nosiť, lebo nechodia. Nebojte sa ich, pretože nemôžu škodiť, no ani dobro nevládzu konať.

⁶Nikto nie je ako ty, Hospodin, ty si veľký, veľká je moc tvojho mena.

⁷Kto by sa ťa nebál, Kráľ národov? Áno, teba sa treba báť, lebo nik sa ti nevyrovná spomedzi všetkých mudrcov národov vo všetkých kráľovstvách.

⁸Všetci sú hlúpi a pochabí, dajú sa usmerňovať márnosťami, čírym drevom,

⁹tepaným striebrom, dovezeným z Taršíša, a zlatom z Úfazu, dielom rúk remeselníka a zlievača, odetým do červeného a modrého purpuru. Veď to všetko je dielo zručných umelcov.

¹⁰No Hospodin je pravý Boh, on je živý Boh a večný Kráľ. Pred jeho hnevom trasie sa zem, národy nevydržia jeho zlosť.

¹¹Takto budete o nich hovoriť: Bohovia, ktorí nestvorili nebesá a zem, sa stratia zo zeme i spod nebies.

¹²Svojou mocou stvoril zem, svojou múdrosťou vytvoril svet a svojou rozumnosťou rozpäl nebesá.

¹³Keď sa ozve jeho hromový hlas, zahučia vody na nebesiach a od končín zeme dvíha oblaky, k dažďu vrhá blesky a zo svojich komôr vypúšťa vietor.

¹⁴Každý človek veľmi ohlúpol, každý zlievač modly vyšiel na posmech, lebo jeho modly sú klam a ducha v nich niet.

¹⁵Sú ničomnosťou a výtvorom na posmech a v čase, keď ich postihne trest, budú zničené.

¹⁶Údel Jákoba nie je takýto, ním je Stvoriteľ všetkého a Izrael je jeho vlastným kmeňom, Hospodin zástupov je jeho meno.

¹⁷Pozbieraj svoj uzlík zo zeme, obyvateľka obliehaného mesta.

¹⁸Veď takto hovorí Hospodin: Tento raz ako z praku vymrštím obyvateľov krajiny, dopustím na nich úzkosť, aby ma našli.

¹⁹Beda mi, som dokaličený, moja rana je bolestivá. Ja som povedal: To je moja choroba, znesiem ju.

²⁰Môj stan je spustošený, všetky povrazy sú roztrhané. Synovia ma opustili, niet ich. Niet toho, kto by mi stan znova postavil a rozvinul moje plachty.

²¹Pastieri boli hlúpi a Hospodina nehľadali, preto ani nemali úspech a všetky ich stáda sú rozohnané.

²²Čuj, prichádza akási správa, veľké dunenie zo severnej krajiny, aby judské mestá boli premenené na púšť, na brloh šakalov.

²³Viem, Hospodin, že človek nemá v moci svoju cestu, že nikto, kto chodí, neusmerňuje svoje kroky.

²⁴Karhaj ma, Hospodin, ale mierne, nie vo svojom hneve, aby si ma nezničil.

²⁵Svoj pálčivý hnev vylej na národy, ktoré ťa nepoznajú, a na pokolenia, ktoré nevzývajú tvoje meno. Veď vyjedali Jákoba, vyjedali ho, zničili ho a spustošili jeho nivy.