¹ako keď oheň spaľuje raždie a zovrie vodu, aby si dal poznať tvoje meno svojim nepriateľom. Nech sa trasú pred tebou národy.

²Keď si robil divy, neočakávali sme ich a zostúpil si, pred tebou sa vrchy rozliali.

³Od vekov nebolo počuť ani slýchať, ani oko nevidelo, žeby iný boh okrem teba urobil niečo pre toho, kto v neho dúfa.

⁴Ty stretáš toho, čo s radosťou koná spravodlivosť a na tvojich cestách spomína na teba. Hľa, ty si sa hneval a my sme hrešili, no na odvekých cestách môžeme byť spasení.

⁵Všetci sme boli ako nečistí, všetky naše spravodlivé skutky boli ako poškvrnené rúcho, všetci sme zvädli ako lístie, naše viny nás odnášali ako vietor.

⁶Nikto nevzýva tvoje meno, neprebúdza sa, aby sa pripútal k tebe, lebo si pred nami skryl svoju tvár a nechal si nás v moci našich vín.

⁷Teraz však, Hospodin, ty si náš otec, my sme hlina a ty si náš tvorca, všetci sme dielom tvojej ruky.

⁸Nehnevaj sa priveľmi, Hospodin, nespomínaj už viac vinu. Hľa, pozri, všetci sme tvoj ľud.

⁹Tvoje sväté mestá sa stali púšťou, Sion sa stal púšťou a Jeruzalem rumoviskom.

¹⁰Náš svätý a slávny dom, v ktorom ťa chválili naši otcovia, stal sa zhoreniskom a všetko, čo nám bolo milé, stalo sa zbúraniskom.

¹¹Azda chceš byť po tom všetkom zdržanlivý? Chceš mlčať a tak veľmi nás ponižovať?